wz

Kubánska kríza

Z Wikipédie

 
Skoč na: navigácia, hľadanie

Kubánská kríza je jedna z kapitol studenej vojny. V roku 1962 Sovietsky zväz umiestil na Kubu jadrové rakety, čo svet priviedlo až na okraj jadrovej katastrofy.

Obsah

[schovaj]

[úprava]

 

Začiatky

Udalosti vedúce k vypuknutiu karibskej krízy sa začali odohrávať už v roku 1952, kedy sa k moci na Kube dostal bývalý prezident Fulgencio Batista. Takmer okamžite sa vytvorila opozícia proti jeho vláde – sformovala sa do Hnutia mládeže storočia (Hnutie 26. júla) do ktorého čela sa postavil mladý ľavicovo orientovaný právnik Fidel Castro, ktorý za vyvíjanie opozičnej činnosti bol aj vo väzení. Castro neskôr odišiel do mexického exilu, odkiaľ v roku 1957 začal organizovať partizánsku vojnu proti ostrovnému režimu.

V roku 1959 povstalci zvíťazili a dočasným prezidentom sa stal Manuel Urrutia. Fidel Castro zaujal pozíciu veliteľa ozbrojených síl. Tam ale nevydržal dlho – už 17. februára 1959 bol Castro menovaný za predsedu novej reorganizovanej vlády. Nová vláda od začiatku bezvýhradne podporovala najchudobnejších obyvateľov. Jedným z prvých rozhodnutí bolo zvýšenie najnižších miezd a zníženie cien liekov, elektriny a pod. Od začiatku vo vláde vzrástal vplyv komunistickej strany – v októbri 1959 dokonca Castro ostro zasiahol proti pravicovým odporcom komunistickej strany (napr. jeden z dôstojníkov, Hubert Matos, bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia za svoju kritiku strany).

Hlavným dôvodom Castrových zásahov proti nesúhlasným postojom však nebola priama sympatia s komunistami – Castro sa skôr obával spojenia vnútornej opozície s exilovými organizáciami, ktorých aktivita výrazne narastala. Castrova vláda medzitým stále viac zasahovala do súkromného sektoru hospodárstva (napr. uvalila vysokú daň na ťažbu ropy) – tieto opatrenia sa kubánskych firiem výrazne nedotkli, dotkli sa však amerických firiem, ktoré z časti podnikali na Kube.

Spojené štáty sa ihneď rozhodli pre odvetné opatrenia a začali blokovať obchod s Kubou. Nebolo to príliš šťastné riešenie – odštartovali tým totiž kubánsky príklon k Sovietskemu zväzu a priradili im tak úlohu v bipolárnom rozdelení sveta. V priebehu roku 1960 začala sovietska podpora Kuby. V apríli 1960 ukončili Spojené štáty americké všetku svoju pomoc Kube a o mesiac neskôr nadviazala Havana oficiálne diplomatické a obchodné vzťahy s Moskvou. Kuba zároveň prestala dodávať cukor do Spojených štátov a skončila tak svoju úlohu „cukorničky“. Sovietsky zväz potom začal masívne podporovať Kubu. Poskytol jej úver vo výške sto miliónov určený predovšetkým na nákup zbraní. Obe veľmoci potvrdili začiatok nových sporov posilnením svojich vojenských pozícií – v novembri 1960 napríklad Spojené štáty posilnili všetko svoje vojsko v oblasti Antíl.

Ďalším krokom obrany proti akémukoľvek americkému vplyvu bolo znárodňovanie kubánskych podnikov, čo zrejme utvrdilo Američanov v odhodlaní zničiť Castrov režim. Definitívne sa to potvrdilo 19. októbra 1960, kedy Spojené štáty z Havany odvolali svojho veľvyslanca a úplne zablokovali vývoz amerického tovaru na Kubu. Všetkými týmito opatreniami však len prehlbovali vzťahy Moskva – Havana, a posilňovali pozíciu Kuby ako predsunutej hliadky ZSSR na západnej pologuli. Táto úloha Kuby bola potvrdená, keď 3. januára 1961 došlo k prerušeniu diplomatických vzťahov medzi Havanou a Washingtonom – Spojené štáty svojou reakciou na kubánsku agrárnu reformu prakticky vohnali Castra do náručia Sovietskeho zväzu. Fakt, že jediná obrana proti politike USA vedie cez ZSSR, priviedol Castra k akceptovaniu komunizmu, hoci sám nebol vyznávačom marxizmu-leninizmu a s kubánskymi komunistami mal nejeden konflikt.

[úprava]

 

Útok na Kubu

Po tomto Castrovom rozhodnutí o znárodnení začali Spojené štáty organizovať tajné operácie a opatrenia proti havanskej vláde – oi. začali s podporou kubánskeho exilového hnutia. Opatrenia vyústili 16. apríla 1961 do útoku proti Kube – po ňom mali nasledovať dva nálety, ale rozhorčená reakcia svetovej verejnosti donútila prezidenta Kennedyho svoje rozhodnutie stiahnuť. Castrove milície tak Američanov ľahko porazili a Castro dostal príležitosť dokončiť na Kube totalitný model politického systému. To aj urobil založením Zjednotenia revolučných organizácií (ORI), ktoré spojovalo dovtedy samostatné politické subjekty (Hnutie 26. júla, Ľudovú socialistickú stranu a Direktórium 13. marca).

Ešte pred týmto útokom, 13. marca 1961, americká vláda vyhlásila otvorený dištanc od latinskoamerických diktatúr (aj keď inak boli Spojené štáty voči sociálne slabej a nestabilnej Latinskej Amerike veľmi ústretové a štedré).

Napriek všetkým nezhodám kubánski činitelia, predovšetkým Ernesto „Che“ Guevara a Fidel Castro, niekoľkokrát naznačili možnosť uvoľnenia väzieb so sovietskym blokom a ochotu „rozmraziť“ vzťahy medzi Havanou a Washingtonom. Kennedyho vláda ale na tieto náznaky nereagovala a posunula tak Kubu opäť bližšie k Sovietskemu zväzu. Začiatkom roku 1962 sa Castro dokonca demonštratívne prihlásil k ideológii marxizmu-leninizmu – čím však stratil podporu niektorých juhoamerických štátov a na januárovom zjazde OAS (Organizácia amerických štátov) bola z nej Kuba v podstate vypovedaná ako nástroj komunistického bloku. O niekoľko dní neskôr, 3. februára, uvalili Spojené štáty embargo na všetok obchod s Kubou, onedlho bola Kuba dokonca vylúčená z Hospodárskej a sociálnej rady OAS a iných združení a rád OAS (naviac bola ustanovená komisia, ktorej úlohou bol dozor nad dodržiavaním všetkých sankcií voči Kube). Spojené štáty začali intenzívnejšie vyzbrojovať (zo siláckych rečí Nikity Chruščova totiž Kennedy nadobudol dojem, že Sovietsky zväz je oveľa silnejší než v skutočnosti bol).

[úprava]

 

Rozmiestnenie sovietskych rakiet

Medzitým sa v Moskve zrodila operácia Anadyr, ktorej náplňou bol projekt vybudovania sovietskych základní na Kube – plán bol myslený ako odpoveď na rozmiestnenie amerických striel v Turecku a Taliansku. Počas jari 1962 sa o operácii definitívne rozhodlo a v máji na Kubu vyrazila sovietska delegácia, ktorej úlohou bolo vyjednať súhlas od kubánskej vlády. Súhlas dostala bez váhania, jednohlasne a v júni už Chruščov potvrdzoval zostavu veliteľského zboru pre operáciu. Na Kubu bola zároveň vyslaná ďalšia sovietska delegácia, ktorá s Havanou uzatvorila sovietsko-kubánsku vojenskú zmluvu.

Od 12. júla sa začal presun vojenského materiálu a personálu na Kubu. Vtedy zlyhala americká rozviedka – Washington totiž o dianí na Kube dostal informácie až koncom augusta. Prvé varovanie, ako reakciu na tieto informácie, dostala Moskva 4. septembra 1962, zároveň Spojené štáty povolali do akcie 150 tisíc záložných vojakov. Na varovanie Chruščov odpovedal vyhlásením, že na Kube žiadne sovietske rakety neumiestnia – vtedy už ale rakety na Kube boli.

O necelý mesiac neskôr založil John Fitzerald Kennedy, na základe pozorovaní prieskumných lietadiel, zvláštnu skupinu CIA pre Kubu. V rovnakom čase sa uskutočňovalo zasadanie Valného zhromaždenia OSN, na ktorom kubánsky prezident Osvaldo Dorticos Torrado reagoval na kritiku militarizácie vyhlásením, že krajina iba reaguje na hrozbu vonkajšej agresie.

16. októbra 1962, prezident Kennedy dostal snímky sovietskych základní na Kube – okamžite zvolal schôdzku s poradcami, na ktorej sa riešila otázka možného zásahu, prípadne jeho charakteru a možných rizík.

Záber rozmiestnenia striel na Kube 17. októbra 1962

Záber rozmiestnenia striel na Kube 17. októbra 1962

O dva dni neskôr mal John F. Kennedy k dispozícii ďalšie zábery Kuby – celkom zreteľne sa z nich dal rozpoznať rychlý postup sovietskych prác. Podľa vedeckej analýzy nové ozbrojovanie „ostrova slobody“ ohrozovalo celých 80 miliónov Američanov. Znova, tentoraz naliehavejšie, diskutoval americký prezident so svojimi poradcami o možnostiach obrany proti takému druhu ohrozenia a sovietskych reakciách na tieto opatrenia. Ešte v ten deň, o 17 hodine, sa Kennedy stretol so sovietskym ministrom zahraničia Andrejom Gromykom. Na stretnutí Gromyko vzniesol požiadavku, aby Spojené štáty prestali ohrozovať Kubu a zároveň konštatoval, že Sovietsky zväz Kube iba pomáha s modernizáciou poľnohospodárstva a poskytuje jej len malé množstvo obranných zbraní. O raketách sa na stretnutí nerozprávali (Gromyko o nich rozprávať pochopiteľne nezačal a udivený prezident Kennedy nakoniec tiež nie).

[úprava]

 

Námorná blokáda a vyhrotenie

Spojené štáty sa nakoniec, cez všetky dohady, rozhodli reagovať na ohrozenie námornou blokádou Kuby – bolo rozhodnuté, že to bude iba čisto vojenská blokáda a Spojené štáty budú útočiť len v prípade zlýhania tohto opatrenia. Prvé vojenské opatrenia sa začali 22. októbra 1962 na poludnie. V ten istý deň o 19:00 vystúpil Kennedy v televízii a rozhlase – vo svojom prejave vysvetľoval občanom nasledujúcu akciu, ktorá sa začala 24. októbra o 10:00. Predchadzajúci deň sa Rada OAS uzniesla na ukončení dodávky zbraní na Kubu. Zároveň začali kubánske jednotky obliehať Guantanámo a v krajinách Varšavskej zmluvy sa začala mobilizácia. Predpoludním 23. októbra dorazila do Washingtonu odpoveď na chystanú blokádu: Moskva sa v nej (celkom pochopiteľne) postavila proti akcii Spojených štátov a označila ju za ohrozenie svetového mieru, zasahovania do cudzých záležitostí a pod.

Po začatí blokády sa sovietske lode zastavili na hranici blokády (niektoré sa obrátili na návrat), tankery podľa dohody mohli prejsť. Na území Kuby však naďalej prebiehala kompletizácia už dovezených raketových systémov. V severnej Amerike sa začali preventívne opatrenia (otváranie krytov, poplašné cvičenia ai., zároveň sa začala veľká nákupná horúčka), vláda Spojených štátov zvažovala aj embargo na dovoz ropy na ostrov a takisto začala nacvičovať v Západnom Berlíne (obávala sa, aby sa konflikt nepreniesol i tam).

O dva dni neskôr Chruščov prvý raz uznal existenciu rakiet na Kube a takisto prvý raz naznačil možnosť kompromisu. O deň neskôr vzniesol ako základnú požiadavku stiahnutie amerických rakiet z Turecka a Talianska. Ten istý deň, teda 27. októbra, bolo nad Kubou zostrelené americké prieskumné lietadlo. To malo za následok ďalší rozhorčený list adresovaný Nikitovi Chruščovovi, v ktorom sa Kennedy rozčuľoval nad zostrelením lietadla a pokračujúcou výstavbou sovietskych základní na Kube. V liste Kennedy definitívne vyhlásil, že jeho snaha o mierové riešenie končí a dal Sovietskemu zväzu jasné ultimátum, v ktorom žiadal stiahnutie sovietskych rakiet do 48 hodín. Zároveň uviedol, že ak sa tak stane, Spojené štáty upustia od blokády Kuby a budú garantovať jej bezpečnosť.

[úprava]

 

Koniec krízy

Chruščov odpovedal 28. októbra dopoludnia – jeho odpoveď bola šokujúca pre Kubu a úľavou pre zvyšok sveta: Chruščov súhlasil so stiahnutím útočných zbraní z Kuby. Hneď ďalší deň boli nariadené demontážne práce.

Týmto súhlasom sa studená vojna stala znova studenou vojnou a hrozba jadrovej katastrofy bola odložená na neurčito. Napriek zdĺhavým rokovaniam o presných podmienkach stiahnutia útočných zbraní – spor nastal okolo určovania obranných a útočných zbraní (dotýkal sa predovšetkým lietadiel Iljušin); najväčším problémom bolo ale Castrove odmietnutie kontroly odsunu sovietskych zbraní. Fidel Castro sa totiž (celkom oprávnene) cítil oklamaný a vyradený z jednania a neukľudnil ho ani príchod Anastáza Mikojana, ktorý mal za úlohu vysvetliť mu všetky dôvody vynechania kubánskej vlády z rokovania (ako hlavné dôvody uviedol nedostatok času a argument, že v prípade útoku jadrovou zbraňou by Kuba nebola len poškodená ako svetová veľmoc, ale rovno by zmizla z mapy sveta).

V čase, keď Mikojan ukľudňoval rozčuleného Castra, bol v New Yorku námestník sovietskeho ministra zahraničia Vasil Kuznecov, ktorý tu rokoval o presnej podobe sovietsko-americkej dohody. Napriek americkej rezervovanosti voči pôvodným sľubom, vyjednal Kuznecov stiahnutie amerických rakiet z Turecka .

Blokáda Kuby bola definitivne odvolaná 20. novembra 1962 po splnení Kennedyho požiadaviek. Sovietsky zväz súhlasil i s kontrolou demilitarizácie, avšak rokovanie o tomto kroku elegantne prehodil na Kubu, čoby suverénny štát. Rokovania síce ešte pokračovali, Chruščov s Kenendym si vymenili niekoľko ďalších listov (tie sa však týkali skôr budúcnosti vzťahov s Kubou než krízy), ale karibská kríza pomali utíchala, aj napriek tomu, že písomne potvrdil americké záväzky voči Kube až Henry Kissinger v roku 1970.

Po skončení krízy bola nainštalovaná tzv. telefónna “horúca linka” medzi Moskvou a Washingtonom, ktorá symbolizovala snahu predchádzať ďalším konfliktom.